Ako býva operná hviezda Jolana Fogašová?

Sopranistka Jolana Fogašová spravila pre zviditeľnenie Slovenska viac ako mnohí iní. Napriek fenomenálnemu úspechu však zostáva nohami na zemi. Tak ako skutočné hviezdy.

- Toto ma vždy zaujímalo. Musia operní speváci ovládať všetky jazyky, v ktorých spievajú?

Nemusia ich ovládať, ale mali by dokonale rozumieť textu, ktorý spievajú a výslovnosť si perfektne nacvičiť s jazykovým poradcom. Samozrejme, je veľká výhoda, ak spevák tou rečou, v ktorej spieva, aj rozpráva, či má z nej aspoň základy. Ja sa dohovorím taliansky, nemecky, anglicky, rusky, česky, rozumiem francúzsky a latinsky. Toto mi v zásade pre svetovú opernú literatúru stačí. Avšak spievala som Bartókovho Modrofúza, originál v maďarčine, a keďže po maďarsky vôbec nerozprávam, musela som celú postavu Judith naštudovať s jazykovým koučom. Bolo to dosť náročné, ale menej, ako som si pôvodne myslela, Zistila som, že maďarčina je veľmi melodický jazyk, čo my, speváci, máme radi, takže v konečnom dôsledku som sa texty v Judith naučila celkom rýchlo. Kedysi som hovorievala , že najradšej spievam v taliančine a slovenčine. S odstupom času poviem, že spievam rada vo všetkých rečiach. Vysvetlím. Skladateľ totiž písal na konkrétny text konkrétnu hudbu a s tou priamo súvisela aj intonácia tej reči. Keď ten text preložíte do inej reči, potom už autorov zámer nefunguje tak ako má. Každá reč má totiž svoju špecifickú intonáciu a dikciu, takže jednotlivé diela sú najkrajšie v tej reči, v ktorej boli pôvodne napísané. Verdi je najkrajší v taliančine, Wagner v nemčine, Bizet vo francúzštine, Suchoň v slovenčine, Janáček v češtine... A práve pre tú originalitu a jedinečnosť každého diela spievam rada vo všetkých rečiach.

- Keď ste začínali spievať, mali ste rozsah hlasu vyše troch oktáv, začínali ste ako mezzosopranistka. Dnes ste však známa ako „dramatický soprán.“  Ako nastane takáto zmena?

Ja som od začiatku, už na VŠMU, bola vysoký mezzosoprán. Profesionál vie, že v skutočnosti rozdiel medzi vysokým mezzosopránom a dramatickým sopránom je naozaj veľmi malý (aj rozsahovo sú tie postavy písané takmer rovnako). Pokiaľ má speváčka kvalitnú spevácku techniku a vyvíja sa jej hlasová kariéra správnym smerom, potom je prechod do dramatického sopránu veľmi logický a vôbec nie prekvapivý. Samozrejme, laik toto nevie a je prekvapený, ako je to vôbec možné. Hlasivky mám predsa stále rovnaké. J Ak by som bola stredný či nízky mezzosoprán, tento prechod by nikdy nebol možný. Tam je potom obrovský rozdiel v rozsahu a najmä časté spievanie vo  vysokej polohe, čo pre nižší hlas nie je z hľadiska hlasovej hygieny vôbec dobré. Práve naopak, spevák by si veľmi uškodil.

- Našla som vaše meno na stránke SND, no spievate prevažne v zahraničí, kde je  vo vašom odbore tvrdá konkurencia. Čo musí robiť operná hviezda pre to, aby bola stále hviezdou?

V podstate som hosťujúcou súčasťou „ansámblu“ SND od roku 1992, pre moje časté aktivity v zahraničí. Obstáť v zahraničí na prestížnych operných scénach a roky na našej prvej scéne, je naozaj veľmi náročný umelecký proces. Veľká zodpovednosť voči talentu, speváckej technike, výberu konkrétnych postáv, tvrdej každodennej práci na sebe samej. A tiež neustála práca s repertoárom, naštudovaním nových produkcií, nových postáv, veľká sebadisciplína, cestovanie. Neustála komunikácia s umeleckými agentúrami a intendantmi jednotlivých operných domov. Každý všade očakáva, že budete „top“ a podáte vždy vynikajúci výkon. Je to veľký tlak aj na psychiku, aj celkový režim života. Moja rodina je mojou absolútnou oporou. Som umelkyňa, ale predovšetkým som mama. Máme dve nádherné dcérky, ktoré s manželom vychovávame bez pestúnok, veľa s nami cestujú a sú absolútnou súčasťou nášho života. Umelecká dráha je o to bohatšia, ale aj náročnejšia. Je veľký rozdiel, či je spevák na produkcii sám, venuje sa teda umeleckému výkonu a sám sebe, alebo či tam má rodinu a po príchode z divadla, zo skúšok, sa naplno venuje aj deťom, domácnosti... Bez rodiny neviem a najmä nechcem spievať. Mám to síce zložitejšie, ale som šťastná. Mám tú výhodu, že sa viem stopercentne koncentrovať na moju prácu, aj keď mám rodinu pri sebe. Je to pre mňa veľkou oporou, chodia so mnou do divadiel aj na skúšky, na premiéry či predstavenia.  Moja kariéra je vlastne aj ich výsledkom. A o to viac sme aj ako rodina spolu spätí.

Čo musíte robiť preto, aby váš soprán nič nestratil na svojej kráse a kvalite?

Dbám na životosprávu, ale inak fungujem takmer úplne normálne, ako každý iný človek. Hlasivky sú svaly, ktoré nevieme rozumom ovplyvniť, nevieme nimi pohnúť, ako napríklad rukou. Ide určitým spôsobom o abstrakciu, že ich viete ovládať, ale nepriamo, na čo slúži technika spevu. S pedagógom sa dlhé roky učíte, ako správne dýchať, ako dychom obísť celé hrdlo a poslať tón do hlavovej  rezonancie, aby nás bolo počuť cez ten 60-členný orchester a 40-členný zbor, keďže my nikdy nespievame na mikrofón. Stále musíte cvičiť a strážiť si technické vedenie tónu. Veľa spevákov si nedokáže ani po rokoch štúdia osvojiť kvalitnú techniku spevu a potom majú odrazu uzlíky na hlasivkách, končia kariéru. Priveľmi si totiž namáhali hlasivky a tie to už nevládali uniesť. Ako keď si športovec zničí šľachu. Musíte veľké predstavenie odspievať tak, aby ste po ňom neboli hlasovo unavení. Pretože prídu ďalšie a ďalšie predstavenia... Tí, ktorí tvrdia, že po predstavení nemajú hlas, nespievajú technicky dobre. Aj po trojhodinovom vystúpení totiž musíte vedieť spievať ďalej. Dnes už učím spev na VŠMU, mám dve študentky, je to krásna, ale veľmi náročná, trpezlivá a zodpovedná práca. Ako pedagóg im poviem, ako technicky zvládať hlas, nasmerujem ich, pomôžem im, skorigujem každý ich tón, ale v konečnom dôsledku to za nich ja nezaspievam. Oni tú celú „alchýmiu vedomostí“ musia zvládnuť, zautomatizovať určité spevácke postupy a potom ich aj aplikovať v jednotlivých skladbách či postavách. Sú to roky poctivého štúdia a hľadania správneho posadenia tónu, správneho a zdravého spôsobu spievania.

- Spevom ste očarili napríklad aj španielskeho tenora José Carrerasa. Ako si na to spomínate?

Maestro Carreras je veľmi charizmatický umelec a kompliment mi zložil vtedy, keď mi povedal, že si ma vybral spomedzi všetkých slovenských operných speváčok. Spievali sme na Slovensku veľký vianočný koncert v roku 2011 v Košiciach. Bolo to pre mňa nádherný zážitok, stáť vedľa neho a spievať s ním. Bol veľmi milý, bývali sme v rovnakom hoteli a dokonca sme spolu aj raňajkovali a večerali. Z dlhoročných skúseností môžem povedať, že keď spolupracujem so skutočnými hviezdami, vždy sú to milí ľudia a nemajú hviezdne maniere. To robia len priemerní umelci, ktorí si neveria. V živote som stretla na javisku veľa mimoriadnych hudobných osobností a mala som tú česť s nimi spolupracovať. Vážim si to, veľa som sa od nich naučila.

- Aj váš manžel je hudobník. Ako ste sa zoznámili? Zdedili lásku k hudbe aj vaše deti?

Môj manžel Marek Bubnič hrá prvú pozaunu v orchestri SND. Predtým, než sme sa zoznámili, stretávali a zdravili sme sa na chodbách v divadle. Ja vždy prídem tesne pred predstavením alebo skúškou a hneď odchádzam, takže priamo s orchestrom neprichádzam až tak často do kontaktu. Raz ale Marek prišiel za mnou do šatne pred predstavením - ja tomu hovorím operné románové zoznámenie – a požiadal ma o fotku s autogramom. No a časom z toho bola láska. Dnes sme spolu 15 rokov a máme dve krásne dcérky, obidve sú hudobne nadané. Chodia pravidelne na moje predstavenia, často ma prosia, nech ich zoberiem aj na skúšky. Divadlo a opera sú od malička súčasťou ich života a majú ju rady. Alja Elissa má 11 rokov, pekne spieva, tancuje, je muzikálna, navštevuje ZUŠ, spievala už so mnou aj niekoľko koncertov. Alinka má avšak aj veľký výtvarný talent (moja mamička je maliarka porcelánu, môj brat akademický maliar/reštaurátor), chodí aj na súkromné hodiny a myslíme si, že v jej srdiečku má výtvarné umenie viac priestoru. Zara Bianka má 7 rokov, spevácky- hudobný talent má tiež, aj pekný hlas, tancuje, od budúceho roka chce ísť na ZUŠ na spev. Uvidíme, ako sa hudba bude vyvíjať u nej. Čas a život sám ukáže, akú cestu si do života dcérky zvolia, podporíme ich. Budeme najšťastnejší, keď si vyberú do života povolanie, ktoré ich bude napĺňať a tešiť.  

- Často cestujete kvôli práci do zahraničia – kde vlastne máte takú domovskú základňu?

Žijeme v Bratislave, s manželom sme sa rozhodli zostať žiť na Slovensku. Aj keď som mala rôzne ponuky v zahraničí, nerozhodli sme sa natrvalo odísť.  Vyhovuje nám žiť tu a za mojimi opernými predstaveniami vždy vycestovať do zahraničia a opäť sa vrátiť. Mňa od malička doma obklopoval klasický či starožitný nábytok a keďže moja mamička, aj môj brat sú výtvarníci, veľmi silno som vždy vnímala neobyčajnú originalitu týchto kúskov. Tie predmety niekto vyrobil vlastnými rukami, rada som sa ich dotýkala a oslovovali ma viac ako moderné veci z umelej hmoty a iných materiálov. Tým nechcem povedať, že súčasný dizajn sa mi nepáči, aj tam sa dajú nájsť krásne a hodnotné kusy, ale z môjho pohľadu sú často veľmi neosobné, chladné alebo príliš pochmúrne. Či naopak bláznivé a pre mňa až chaotické. Mám rada prostredie, v ktorom cítim to povestné teplo domova a útulnosť. Veľmi silno vnímam aj farby, nevedela by som existovať v domácnosti, kde dominuje len sivá, biela a čierna. Z takto nadizajnovaných domácností mám veľmi chladný pocit a nikdy v nich dlho nevydržím. Je mi niekedy veľmi ľúto, keď pri návšteve vidím, že ľudia podľahnú najnovším módnym trendom iba preto, že im ich odporúčal bytový architekt. Nech sú aj akokoľvek efektné, často nekorešpondujú s mentalitou majiteľa. V tej domácnosti predsa nebude bývať architekt, ale konkrétni ľudia. Myslím, že každý architekt by mal vždy prihliadať na originalitu, vkus a potreby rodiny pre ktorú projekt pripravuje a nielen realizovať a presadzovať za každú cenu svoje videnie najnovších trendov.

- Ako ste si svoje bývanie zariadili, páči sa vám nejaký špecifický štýl v rámci dizajnu?

Moji rodičia kedysi dávno kúpili 300-ročnú kúriu (r. 1750), má vysoké stropy, veľké izby, je čiastočne secesná. Žiaľ, nebola udržiavaná, nikto z pôvodných majiteľov sa o ňu desaťročia nestaral a tak boli nutné zásahy a opravy. Tie najväčšie čakali na nás s manželom. Nová strecha, omietky, elektrina, izolácie, okná, podlahy... A keďže ten dom máme veľmi radi, tak ho už roky opravujeme a opravujeme, je to naozaj náročné popri deťoch a práci, ale tešíme sa z každého krôčiku smerom k zveľadeniu tejto krásnej stavby. Začínam mať pocit, že je to taká naša mandala na celý život. J  Pred dvomi rokmi sme si splnili jeden z našich snov, v dome sa, žiaľ, nezachovali žiadne pôvodné kachle a tak sme oslovili majstra kachliara pána Bittalu a dnes nám v obývačke stoja krásne secesné kachle. Pekné na tom je to, že návštevy si myslia, že sú pôvodné. Ja mám veľmi rada secesiu, najmä tú florálnu – francúzsku, taliansku či českú. Môj manžel našťastie tento môj „ideál“ zdieľa tiež a tak sa naša domácnosť nesie práve v tomto štýle.

- Kde máte svoje obľúbené miesto na relax?

Ja sa cítim v celom našom dome veľmi príjemne, vo všetkých izbách, pretože všade sú veci, ktoré nás oslovujú. Mám ich rada, sú mi skutočne blízke. Keď sa už rozhodnem niečo si kúpiť, vyberám si s citom a to u mňa znamená, že k tej veci mám určitý vzťah a vôbec necítim potrebu sa jej o rok či dva zbavovať. Najradšej oddychujem s deťmi, manželom, rodinou, psíkmi. V lete si doprajeme relax pri mori, rada plávam. Balzamom na dušu je pre mňa pobyt v prírode, v záhrade a prechádzky s našimi psíkmi. Ak stíham, tak veľmi rada čítam, meditujem.  A rada šoférujem.

- Akých máte psíkov? Cestujú s vami?

Máme dvoch anglických stafordshirských bulteriérov. Fenku Stellu (3roky) a psíka Enza (1rok). Je to najmilšie plemeno psov, aké poznám. Nie nadarmo sa im hovorí „babysit“. Milujú deti, rodinu aj blízkych. Sú absolútne fixovaní na domáce prostredie a svoju rodinu. Keď sú s láskou a primerane dôsledne vedení, tak sa stanú skutočnými členmi domácnosti, rodiny. Pred tým sme mali 15 rokov psíka Britta a keď už bol staručký a rozlúčili sme sa s ním, tak sme vôbec neváhali a kúpili sme si znova to isté plemeno. Pravdou je, že sme pôvodne neuvažovali o tom, že by sme mali dvoch. Keď sme neskôr u chovateľov v Liptovskom Trnovci uvideli malé modré šteniatka, neodolali sme a kúpili sme aj Enza. Majú sa radi, krásne sa spolu hrajú, po matke sú vlastne súrodenci. Keďže každý z nich má okolo 15 kg, sú veľmi skladní, autom s nami často cestujú. Naposledy boli s nami v lete na dva týždne v Českom Krumlove, kde pravidelne spievam produkciu Rusalky na otáčavom hľadisku, priamo v zámockých záhradách. Pokiaľ cestujeme letecky, tak Stella a Enzo zostávajú doma s mojou mamičkou a robia jej spoločnosť, keďže sú neskutočne milí. Ona sa o nich rada postará.

- Ak by ste si mali zvoliť svoje vysnívané miesto na život, kde a prečo by to bolo?

Ako rodina veľmi veľa cestujeme a tak sme zvyknutí fungovať aj inde, mimo náš domov. Väčšinou si  v zahraničí prenajmeme byt. Dnes už vieme, že ak má človek pri sebe blízkych ľudí, môže v podstate fungovať hocikde. Tiež vysnívané miesto môže byť v podstate všade a pre každého niekde inde. Pre mňa je ideál dom zo záhradou, blízko lesa. Nooooo, máme to z nášho domu 10 min pešo do Malých Karpát, takže aj ten les je blízko! J Moje vysnívané miesto je pri mojich deťoch, manželovi, rodine a keďže žijeme tu, tak je ním práve náš domov v Bratislave.

  • 08.07.2020
  • Text: Miroslava Hýbl
  • Foto: archív Jolana Fogašová, Marek Bubnič